Kapitola 442: Venezuela

2. februára 2019, Frederik Mitev, Nezaradené

Neviem či sa táto správa dostala do všetkých médií, ale vraj sa jedna krajina mieša do politických záležitosti druhej krajiny. Žiaľ bohu sa nejedná o Ruské boty alebo falošné účty na Twitteri ktoré ovplyvňujú voľby v USA, v krajine v ktorej demokratická väčšina si zvolila ženu za prezidentku. Nie. Reč je o Venezuele a tento krát sa USA zas raz ocitla v pozícii liberujúcej veľmoci. Keby demokracia bola olympijský šport, tak by USA obsadzovali prvú, druhú aj tretiu pozíciu, pravidelne ako tikot švajčiarských hodiniek. Nezaoberajme sa však vtipmi a poďme k podstate článku.

Podlá najnovších sprav, USA neuznáva demokraticky zvoleného prezidenta Madura, ktorý získal minulý rok 67,8 % hlasov. To je omnoho viac ako získal Trump, Mayova alebo Macron, a o presne 67,8% viac ako získal Guaido, nový Venezuelský prezident podľa Trumpa. Neuznanie prezidenta je jedna vec, nedovoliť štátu vziať si späť 550 miliónov dolárov v zlate z Banky Anglicka, je však druhá. Ekonomické sankcie voči štátu ktorý zažíva nedostatok potravy, infláciu a nárast kriminality je už trošku nehumánne, aj keď treba brať do úvahy, že žijeme vo svete v ktorom Saudská Arábia môže predsedať ľudskoprávnej rade UN, takže humánnosť je asi koncept ktorý je ohybný ako vrcholový gymnasta. Každopádne je toto konflikt, ktorý sa radí medzi ďalšie nútené zmeny režimu, a pri tejto príležitosti si myslím že by sme si mali nejaké tie základne fakty pripomenúť.

Čísla neklamú

Myslím si že mnoho z vás sa už stráca v počtoch “demokratických” prevratov a pokusov o prevraty, a preto by som rad, ako vášnivý štatistik, predložil jasné čísla ktoré pochádzajú zo samého “epicentra demokracie”, presnejšie z Congressional Center for Research. Z tohto 47 stranového zoznamu použitia amerického vojska mimo americkú pôdu, sa dajú vyčítať nasledovne čísla:

Najzaujímavejšie sú štatistiky keď si rozdelíme históriu vojenských zásahov na 50 ročne bloky. Zistíme, že zatiaľ čo v rokoch 1800-1849 bolo takýchto zásahov “iba” 39, každým 50-ročím tieto čísla rástli na 60, 70 a 116. Čo je však úplne dych berúce je fakt, že za ostatných 18 rokov toho Američania stihli viac než dosť a majú na konte krásne číslo 156. Tomuto sa hovorí exponenciálny rast milý čitatelia, no nádhera.

Štatistika po druhé za 50

Ak vás nezaujíma história, tak sa možno pýtate načo by preboha USA chcelo ovplyvniť udalosti vo Venezuele, krajine ktorá je chudobná, teraz už aj na Latinskoamerické pomery. Odpoveď je jednoduchá. Presnejšie sa skrýva v tabuľke krajín s najväčšími ropnými rezervami na svete. V top 5 nájdete známe tvare v podobe Iraku a Iránu, krajiny v ktorej Američania boli a sú aktívny dodnes, ale prvú priečku jasne obhajuje Venezuela. Tá ma presnejšie toľko ropy koľko Irak a Irán dokopy. Zhodou okolností je ropa považovaná za najlepšie platidlo za kvalitnú, dovozovú demokraciu z dielne USA.

Suverenita nadovšetko

Do fungovania cudzieho štátu sa ťažko vidí, a preto nemienim obhajovať politiku Madura, ktorý z veľkej časti len kopíruje politiku svojho predchodcu a učiteľa, Cháveza. Čo však viem, a čo každý laik vie spozorovať je fakt, že dosadenie nezvoleného pešiaka namiesto demokratického prezidenta sa nenazýva demokracia, ale diktatúra. Na podobné „huncútstva“ sme si už zo strany našich amerických partnerov zvykli, ale stále zarážajúci je lokajsky postoj Európskych štátov ktoré tieto choré dobrodružstvá podporujú. Dokedy bude EU brániť záujmy USA netušíme, a zostáva nám len dúfať, že nie sme ďalší strategický ciel na dovoz demokracie, lebo ak áno, tak by som radšej bral tých botov na Twitteri z Ruska.

Pre záujemcov pripájam originál .pdf z ktorého štatistiky pochádzajú.